NOVA STRÁNKA ..... http://agon.mypage.cz/
Táto je už neplatná .... resp.: nie som tu často ...

Září 2009

Osud - Destiny

13. září 2009 v 8:06 | Azael fallenAngel
V tejto izbe je môj osud. Môj osud, ktorý si mi určil pred mnohými rokmi. Kedy to vlastne bolo? To si už nepamätám, dni sa mi zmiešavajú do jedného dňa. Neviem kedy je začiatok a kedy koniec.


V tú noc keď si mi položil na plecia ťarchu. Tú ťarchu okolo našej rasy, nášho tajomstva, našej minulosti. Prečo ja? Prečo si mi to musel urobiť? Otázky sú teraz zbytočné, viem už mi nikto, nikto nepomôže. Jediné čo mi zostáva je...


Všetko strážiť. Nechce sa mi byť stále v tajnosti. A aj keď niekto ku mne príde musím ho zabiť. Aj keď mu nič nepoviem. Aj tak ho musím zabiť. Nechcem, svedomie ma mučí. Je to ohavné, koľko ich bolo? Veľa, ten počet je neúprosný. Dúfala som, že budem žiť ako nemŕtvy a vyberať si svoj osud. To bol veľký omyl, namiesto toho.


Vôbec nespávam z tých všetkých smrtí čo som spôsobila. Z tej krvi všade okolo mňa. Chcem zomrieť, ale každý môj pokus zlyhal. Teraz ťa prosím zabi ma, bez ľútosti, bez strachu. Nemaj zľutovanie, viem stvoril si ma, miluješ ma ako dcéru, ale zabi ma. Nie? Prečo? Ak to neurobíš, všetko vyzradím. Zabi ma. Zabi. Chcem zomrieť je to môj osud, vieš to ty, viem to ja. Vybrala som si ho a ty musíš splniť moje prianie. Musíš ma zbaviť tejto ťarchy. Preto ťa znova prosím ZABI MA.

Prekliatie ...... Curse po slovensky :D

10. září 2009 v 17:59 | Azael FallenAngel
Kráčam s prekliatím ruka v ruke. Áno som prekliatá. Bola som taká nadšená, taká vzrušená nad svojím prekliatím. No teraz, teraz mojím prekliatím iba trpím. Pretože sa ho zbaviť nedá.


Kričím o pomoc, no nikto ma nezachráni. Nikto ma zachrániť nemôže, pretože ma nikto nepozná, nikto nepočuje. Chcem sa zbaviť svojho prekliatia kvôli svojím pocitom a citom. Moje city mali zomrieť s mojou dušou už pred rokmi. No oni nezomreli, stále sú tu. Je pravda že časť z nich zomrela ale nie všetky. Niektoré city ostali a silnú každým rokom. Chcem sa vrátiť späť, no nedá sa. Čo sa stalo už sa neodstane.


Kričím na teba, ktorý si ma zbavil mojej duše. Nechal si ma tu len tak stáť, úplne samu. Som sama. Chýba mi spoločnosť. Potrebujem niekoho na spoločné chvíľky vo večnosti, aj keď v temnote. Ponúkol si mi večnosť, ale nie spoločnosť a to ma ubíja.



Kráčam teda ďalej vo večnosti a v temnote. Hľadám Ťa no ty sa mi skrývaš a neodpovedáš. Tváriš sa ako keby si ma nepočul. Neviem ako ďalej pomôž mi, prosím. Nenechávaj ma tu len tak stáť. Nechcem byť sama dovoľ mi povedať čo cítim a čo potrebujem, prosím.



Curse

10. září 2009 v 17:56 | Azael FallenAngel
Move with curse hand in hand. Yes, I am curse. I was so enthusiastic, so heated above its accursed. But now I'm suffering from my curse only. Because it can not discard.

Screams for help but nobody save me. No one can save me, because nobody knows me, nobody hear. I want to get rid of its jinx for your feelings and emotions. My city had to die with my soul years ago. No death they are still here. It is true that some of them died but not all. Some city remained strong, and every year. I want to go back, but can not. What happened is already don´t give.

Shout at you, you deprive me of my soul. Let me just stand there, completely itself. I am alone. Missing my company. I need someone to common moments in eternity even in the dark. You ever offered me, but not the company and to me kill.

5-ka

9. září 2009 v 19:32 | Azael |  Lavica Tajomstva
Pozrel som vystrašene.
"Čo si to spravil? Zradil si ma."
"Pokoj."
Potiahol ma k ihrisku.
"Martin," ozval sa bývalý tréner, " zahráš si?"
Chcel som odpovedať, ale Damian ma predbehol.
"Jasné, veď kvôli tomu prišiel."
"Tak máš ľavé krídlo," povedal tréner.
Donútene som vybehol na trávnik. Bol čerstvo pokosený, ešte som cítil vôňu trávy.
"Martin," zvolali bývalí spoluhráči, " vitaj."
Ľahko som sa pousmial. Začala sa hra. Moja kondička bola dobrá, vďaka mojím vlastným tréningom. Takže som s chalanmi stíhal. Ale svoje nedostatky som cítil. Mohol som sa snažiť, ako som chcel. No, nebol som už taký dobrý.
"Martin, dole," zakričal tréner.
Spotený som zbehol z trávnika.
"Pekná hra," povedal.
Slušne som sa usmial, ale nič som nepovedal. Pozrel som na Damiana a ten sa hneď chytil slova.
"Prepáčte, už musíme ísť."
"Maťo, príď na budúci tréning."
Usmial som sa a Damian to ukončil.

"Prečo si to spravil?"
"Nebavil si sa?"
"Bavil, ale je to skoro."
"Sú to štyri mesiace, nie je to skoro."
"Ale ..."
"Žiadne ale. Ak sa chceš zbaviť, alebo eliminovať samotu musíš sa baviť aj s inými. Nie len so mnou."
"Veď sa v škole bavím."
"Ale futbal je tvoja láska. Venuj sa mu."
"Veď som hrozný. Nevidel si?"
"Nie," povedal Damian.
V ten deň som domov prišiel totálne vyčerpaný. Nevládal som. Osprchoval som sa a ľahol do postele.
Damian má pravdu. Vo futbale som dobrý a stále ho mám rád. Ale čo ty? Si tu? Jasné. Si urazená. Kotaktný šport.. už nechcem byť úplne sám. Neviem. Damian? Kamarát. Či chcem lásku? Neviem, do teraz som si myslela, že ty si moja láska. Zmenilo sa na tom niečo? Nič? Tak, prečo by som si mal hľadať novú lásku? To Damian nežiada, a ani nebude. Netrep! Tiež ťa miluje. Aj keď menej. Keďže si ho skoro zabila. Netrep!! Je to tvoja chyba. Podriaďuješ si nás. Bez ohľadu si s nami robíš čo chceš, a keď nie je po tvojom si naštvaná, ako teraz. Nie. Nechcem to. Dobre. Je mi to jedno.
Prvýkrát čo som sa so Samotou pohádal. Musel som zhlboka dýchať. Zdalo sa mi, že sa dusím. Čo si strašné. Snažil som sa nadýchnuť, ale nedalo sa. Nevedel som čo robiť. Zrazu som zaspal. Neviem ako.

Ráno som sa zobudil so strašnou bolesťou hlavy. Vedľa, vedľa som sa vytrepal z postele.
Za to môžeš ty, povedal som Samote.
Som si istý. Čo si mi spravila? Chcem to vedieť. Hovor!
No, Samota sa mi len smiala a mňa to znervózňovalo. Konečne som opustil dom a smeroval som do školy.
Konečne škola. Malo by mi byť lepšie. Ale ja zmenu necítim. Čo sa to so mnou deje?
Damian neprešiel na prvú hodinu.
Čo s ním je? Kde je?
Potešil som sa, keď prišiel na druhú vyučovaciu hodinu.
"Ahoj," začal som rozhovor.
"Čau, neuveríš s mamou sme dnes boli u môjho starého doktora, toho čo ma dostal so Samoty."
"A načo?"
"Potreboval som s ním hovoriť."
"O čom?"
"O tebe, predsa. O čom asi?"
"O mne?"
"Áno. Chcem ti pomôcť, už som ti to povedal."
"Ale také starosti si si nemusel robiť."
"Nemusel, ale chcel. Chcem ti pomôcť. Inak, ako sa dnes cítiš?"
"Hrozne."
"Ako to?"
"Neviem. Strašne ma bolí hlava."
"Neboj. To prejde."
"Dúfam."
Ostatok dňa v škole som s Damianom neprehovoril. Stále som rozmýšľal nadtým, či robím dobre, aspoň ohľadom Samoty.
Je správne, že ju chcem eliminovať? Tri roky mi pomáhala a ja ju teraz zrádzam? Som hrozný. A nechcel som sa jej vzdať. Nikdy. Tak prečo? Aj keď mi Damian ukázal čoho je samota schopná aj tak sa mi to zdá.... hmmm.... neviem. Čo robiť? Damian je kamoš, nechcem ho stratiť.
Pozrel som na Damian. Po celom tele mal husiu kožu.
Čo mu je? Veď tu nie je zima.
Zo zošita som vytrhol papier. A začal písať.
"Si v poriadku?" A poslal som mu ho. Damian sa zmätene na mňa pozrel, akoby ma nepoznal.
"Áno. Prečo?"
"Lebo sa celý trasieš a máš celom tele zimomriavky. Je ti zima?"
Damian bol v ten deň veľmi zvláštny. Aj keď sme boli vonku bol zvláštny. No, nechcel mi povedať čo mu je. A skúšal som to dlho. Ale nič. Nebolo mu vôbec do reči, a ja som nevdel, ako mu pomôcť. Mal som výčitky. Bol som zúfalý.
Vonku sme neboli dlho. Náš rozhovor bol o ničom.
Konečne, pomyslel som si keď som došiel domov.
Čo s ním mohlo byť? Čo chcel? Prečo mi nič nepovedal? Spravil som niečo zlé? Samota, si tu?
Opýtal som sa do vzduchu.
Samozrejme, nie si. Všetci ma opúšťajú. Ty aj Damian. A neviem prečo. Čo? To som ti vysvetlil. Milujem ťa, ale niekedy si hrozná. Nehnevaj sa, ja za to nemôžem, nie je to moja vina.
Samota bola zvláštna. Vždy ma prekvapila niečím čo by som nikdy nečakal. Smaota ma rýchlo uspala.


Počas ďalších troch až štyroch mesiacov som pomocou Damiana, futbalu a Sofie svoju Samotu eliminoval na minimum. Prestal som mať výčitky svedomia, pocit zrady zmizol aj keď nie úplne. Ale bol oveľa menší. Damianové zlé dni, ako som ich nazval chodili tak dvakrát do mesiaca. Vtedy sme mlčky sedeli na najtichšiom mieste aké sme poznali. Ani jeden neprehovoril. Stále neviem čo tie zlé dni spôsobuje, ale nemám odvahu sa ho to spýtať.



Vanessa prestala čítať, keď začula zvonček. Zišla dole, otvorila dvere.
"Mami, oci," privítala svojich rodičov.
"Otec mi to povedal, je mi to ľúto," povedala Emilia.
"Neviem kde sme urobili chybu."
Emilia ani Richard neodpovedali. Boli už aj tak dosť zaskočení. Vanessa ich zaviedla do ich izby.
"Už sme obtelefonovali pár známych. Kedy bude pohreb?"
"Vybavujú to Willovi rodičia. Ja ani Will to nedokážeme."
"Dobre. Veď na to sme tu my," povedal Vanessin otec.
"Ďakujeme."

Vanessa odišla do spálne. Zavrela dvere. Will sedel pri stolíku a pozeral sa do zrkadla, jeho pohľad bol neprítomný.
Ale ozval sa.
"Vaši?"
"Hej, všetkých obvolávajú. Máme šťastie, že ich máme," povedala Vanessa.
"Vysvetli mi, čo sa to dialo s naším synom?"
Wilov hlas bol zlomený.
"Neviem. Tá jeho Samota .. ja neviem."
"Prečo nám nič nepovedal? Bál sa? Alebo prečo, prečo toľko tajomstiev? Prečo?"
"To neviem."
Will ešte pár minút sedel ako bez duše a potom pozrel na Vanessu, pohľadom, ktorému chápala len ona. Kľakla si k posteli a začala čítať.
"Dnes mám po troch rokoch svoj prvý zápas. Príde iba Sofi, pretože Damian to nestíha, ale drží mi palce. Už dlho som necítil ten pocit. Pocit keď stojíš na ihrisku a pozerá, obdivuje ťa väčšina žiakov a spolužiakov, je to úžasný pocit. Krásny. Ten pocit nie je len krásny ale aj niečím zvláštny, niečím nepochopiteľným. Neviem to presne opísať,je to pocit...
Skončil zápas vyhrali sme o jeden gól, posledné minúty boli náročné. Zišli sme z trávnika.
Zastavil som sa pri Sofi.
"Pekná hra," pochválila ma, už dlho som to nepočul.
Je to zvláštny pocit. Potom ma pobozkala na líco. Celý som sa zachvel.
"Prídete?"
"Kam?"
"Na oslavu víťazstva," povedala Sofia.
"Asi áno. Kde bude?"
"U mňa."
"Kedy?"
"Večer, okolo siedmej, možno ôsmej."
"Asi hej, uvidíme."
"Dobre, budem Vás čakať."
Potom odbehla preč. Sadol som si na tribúnu a hľadel na zavlažovací systém. Hlavu som mal čistú. Na nič som nemyslel. Len tak pozeral na prskajúcu vodu.
"Gratulujem," ozval sa príjemný hlas.
"Ďakujem. Čo ty tu?"
Spýtal som sa Damiana.
"Sofia mi povedala, že si ešte tu. Čo, vlastne, robíš?"
"Pozerám na vodu."
"Prečo?"
"Len tak. Neviem je to upokojujúce."
"Aha, počul som, že si dal prvý gól."
"Hej, pošmykol som sa a bol tam."
"To si nemyslím."
"Kde si, vlastne, bol?"
"V nemocnici."
"Deje sa niečo?"
"Ako sa to vezme."
"No tak, hovor," posúril som ho.
"Bol som na akých si testoch. Nič viac neviem, mama si to vymyslela."
"Ale nie si chorý, však?"
"Nie, nie som."
"Tak si poď zahrať," povedal som mu.
Obaja sme vybehli na trávnik. Aj keď zavlažovanie už vypli, trávnik bol stále mokrý, smaozrejme.
Pozrel som do Damianových očí, boli plné radosti.
"Inak, budeš špinavý," pripomenul som mu, ani neviem prečo.
"Nevadí, doma mám sprchu," odpovedal.
"Tak hráme."
Rozohrali sme sa a začali sme hrať. Prvá šmýkačka patrila Damianovi a ja som sa strepal do prvej veľkej mláky, ktorú som našiel, takže moja tvár bola totálne od blata. Pri našom menšom zápase sme prešli k potkýnaniu a bitke, čo skončilo tak, že sme sa celý vyváľali v blate.
Zbehli sme z trávnika a chceli sme ísť do sprchy ale šatňa bola zamknutá. Moje veci boli na tribúne.
"Pekne," povedal som a zdvihol veci z tribúny.
"Nevadí, poďme ku nám."

Vin Diesel

6. září 2009 v 15:02 | Azael FallenAngel





















David Boreanaz

6. září 2009 v 13:44 | Azael FallenAngel












4-ka

4. září 2009 v 15:17 | Azael FallenAngel |  Lavica Tajomstva
V kuchyni začal zvoniť mobil.
"Končíme," povedal Will.
"Teraz?"
"Áno, poď."
Vanessa prikývla, videla, že aj Willa zaujíma čo sa deje. No museli zavolať rodičom. Potom môžu pokračovať, teraz ešte nie.
"Keď to čítam. Cítim, že som bližšie k Martinovi."
"Aj ja. Ale máme ešte nejaké veci."
"Máš pravdu."
Vanessa zobrala mobil zo stola a vzdychla si.
"Ako.."
"Neviem....nikdy som to nerobil."
"Bude to..."
"Ťažká vec... viem to.."
Will vytočil číslo svojej mamy."
"Haló," ozval sa príjemný hlas.
"Mami, tu je Will."
"Will, stalo sa niečo? Prečo voláš?"
"Mami, musím ti povedať hroznú správu."
"Will čo sa deje," začala Willova mama panikáriť.
"Martin sa....,"Will stíchol.
"Čo!? Je Maťko v poriadku?"
"Mami," povedal Will pri dusene," Maťko je...mŕtvy," vyliezlo to z neho, ako z chlatej deky.
"Will, to nemôže byť pravda. Okamžite ideme k Vám. Kedy je pohreb?"
"Zatiaľ sme sa o to nestarali. Ani ja, ani Vanessa to nezvládame."
"Budeme sa ponáhľať," povedala mama a zložila telefón.

Vanessa vytočila svojej mamy.
"Haló?"
"Oci?"
"Vanesska, ako sa máš? Potrebuješ niečo?"
"Musím ti niečo povedať," hovorila so slzami v očiach.
"Ty plačeš? Čo sa deje?" Pýtal sa vystrašene otec.
"Oci," povzdychla si Vanessa," Martin sa včera, bohužiaľ, zabil," Vanessa hovorila pomaly a zreteľne.
V telefóne sa ozvalo pípanie. Otec jej to zložil.
Vanessa pomalými krokmi prešla do izby a pozrela na svojho muža. Sedel na chladnej dlážke.
"Ako to prijali?"
"Dobre. Už idú k nám.A tvoji?"
"Zdvihol mi to otec, a hneď aj zložil."
"Ako je možné, že cudzí si všimli viac, ako my? Veď sme jeho rodičia. Mali sme tu byť pre neho, ale neboli sme. Prečo?"
"A za tú chybu pykáme nemyslíš?"
"Pykáme? Ako?"
"Necítiš tu bolesť? Tú hrozostrašnú bolesť, ktorá ťe zožiera zvnútra?"
"To cítim, ale čo musel prežiť On?"
Spýtal sa Will Vanessy a pozrel na niekoľko stranový rozlúčkový list. Vanessa neodpovedala.
"Čítaj," povedal Will, keď vošli do kuchyne.
"Damian si rozopol svoju čiernu košeľu. Čakal som, čo sa bude diať. Vyzliekol si ju. Potom sa ku mne otočil bokom. Na boku mal obrovskú jazvu.
"To máš odkiaľ? Čo si robil?"
Vypleštene som pozeral na strašidelnú jazvu.
"Spadol na mňa nôž.."
"Čo?"
"Vysvetlím počúvaj. Práve som sa dorozprával s mojou mamou. Po dlhom čase. Nepamätám sa o čom sme sa rozprávali, ale cítil som sa, ako zradca. Ten pocit si pamätám veľmi dobre. Pes mi skučal pri nohách - vtedy sme ho mali, volal sa Azael - chcel žrádlo. Začal som mu teda pripravovať žrádlo. Výživové krmivo, otrava. Ale musel som. Pri tomto krmivo som vždy používal ten najväčší nožík, pracovalo sa mi s ním najlepšie, aj keď mi to mama zakazovala. Bála sa, že sa mi niečo stane, ešte k tomu ich dala nabrúsiť. Prosto blbý deň. Keď som konečne dával Azaelovi žrať, vyskočil na mňa, bol nedočkavý a ja som spadol na kuchynskú, zle stabilnú časť, linky kam som nestabilne položil nožík. Nožík sa pod otresom skĺzol rovno mne na bok. Zacítil som otrasnú bolesť. Ale nemiesto pomoci som sa ospravedlňoval Samote. Bol som si istý, že to ona. Ona všetko spôsobila. Mala nado mnou prevahu. Ľahol som si na chladnú podlahu v kuchyne a zaspával som. Kňučanie Azaela sa pomaly strácalo a mne sa pred očami zjavila celá Samota, skutočná, teda aspoň som si to myslel. Zobudil som sa v nemocnici, na hroznú bolesť v boku. Mal som ho obviazaní, no ja som stále myslel na Samotu, moje prvé myšlienky patrili jej. Mama plakala celé dni, bála sa, že zomriem. Nevedela pochopiť prečo som to spravil. myslela si, že som sa chcel zabiť, všetko som jej povedal a ona ma dala na vyšetrenie, alebo skôr na liečenie."
"Prečo..."
No svoju otázku som nedokončil. Reagoval by som rovnako.
"Na čo mi to hovoríš?"
Zmena otázky bola nutná.
"To nie je všetko. Keď som bol v nemocnici a mama odišla myslel som len na Ňu, urážal som sa, zhadzoval, ospravedlňoval sa.. a to som nič zlé nespravil."
"Ja som robil to isté."
"Viem, preto mi dovoľ, aby som ti pomohol. Prosím."
Pomoc? A na čo? Keď ju nepodrazím nič sa mi nestane, pomyslel som si.
No Damian prerušil moje myšlienky.
"Viem nad čím premýšľaš. Ale nie je to pravda. Aj tak to bude hrošie."
"Ako to, do pekla, vieš?"
No odpoveď som vedel.
Čo ak má pravdu? Možno potrebujem pomoc, pomyslel som si.
"A ako tá pomoc bude prebiehať?"
"Uvažuješ nad tým, čo sa jej páči," povedal mi Damian, " zo začiatku budeme chodiť von."
"Čo?!"
"Pokoj," povedal mi Damian, "len my dvaja. A samozrejme tvoja Samota."
Ak pôjde Samota, nemala by sa hnevať, pomyslel som si.
Vyšli sme pred náš dom. Nebol som vonku dlho a prišlo mi zle. Chcel som sa rozbehnúť domov, ale Damian mi to nedovolil, práve naopak. Musel som kráčať ďalej.
"Aká je tvoja obľúbená farba?"
"Čo?"
"Stále myslíš na útek. Chcem, aby si sa odreagoval."
"Aha, a aká to bola otázka?"
"Aká je tvoja obľúbená farba."
"Asi modrá. Neviem."
"No tak sa zamysli."
Pozrel som na Damiana a zamyslel som sa.
Obľúbená farba? O takýchto somarinách som neuvažoval veľmi dlho.. ani ma to nenapadlo. A na čo? Samota sa ma to nikdy nespýtala.
"No?"
"Modrá," povedal som viac-menej isto.
"Si si istý?"
"Aj hej. Rozmýšľal som ešte nad zelenou a čiernou ale modrá sa mi páči viac."
"Prečo tieto?"
"Zelená mi pôsobí pokoj a čierna predstavuje Samotu."
" A čo modrá?"
"Modrá? Neviem. To je typická chalanská farba. A tvoja?"
"Žltá."
"Žltá?"
"Áno. Je to farba nového rána, a aj farba nového začiatku, teda života."
"A čo ak je ráno zamračené? Vtedy slnko nesvieti," povedal som výsmešne.
"Predstavím si ho," povedal Damian.
Obaja sme sa začali smiať.
"Prepáč, nemyslel som to tak."
"To nevadí."
"Naozaj?"
"Vážne.""

V dome sa ozval zvonček. Will pozrel na Vanessu a odišiel otvoriť dvere.
"Mami," povedal ticho.
"Kde je Vanesska?"
Will pozrel smerom na kuchyňu. Cynhia sa rozbehla do kuchyne.
"Zlatko," začala," je mi to tak ľúto."
"Kde som zlyhala?"
"Nikde. Nezlyhala si. Bola si dobrá matka."
"Ako to môžeš povedať? Martin je mŕtvy."
Cynthia sklonila hlavu a pozerala na zem.


Za Cynthiou do domu vošiel jej manžel Alexander.
"Oci," povedal Will a objal otca.
"Si v poriadku?"
"Ja.. neviem. Ešte stále tomu neverím."
"My s mamou sa o všetko postaráme a som si istý, že prídu aj Vanessini rodičia."
Will prikývol a obaja vošli do kuchyne. Vanessa sedela nad Martinovým listom a Cynthia stála vedľa nej so sklopenou hlavou.
"Čo to je?"
Spýtal sa Alexander a ukázal na zväzok.
"To?"
Will pozrel na Vanessu a ani jeden si nebol istý či to chcú rodičom povedať.
"Nič," povedal Will a zväzok odniesol do izby. Jemne ho položil na posteľ. A zišiel dole. Vanessa práve nalievala rodičom kávu.
"Kde je?"
Will pozrel na Vanessu.
"V márnici. Robia pitvu."
"Čože?"
Cynthia sa zhrozila.
"Aj mňa to napadlo," začala Vanessa, "preto som išla do márnice to zastaviť. A mala som pravdu Martinovi chcú zobrať niektoré orgány. Bola som proti, ale on ich už nepotrebuje. A tie deti chcú žiť. Povolila som to."
Cynthia mala v očiach slzy. Ona by to nedokázala. Nedokázala by dať život cudziemu na úkor jej dieťaťa. Ako by len mohla? A Vanessa o ktorej si myslela, že je ešte slabšia, ako ona. To dokázala. Dala život, dala niekomu ďalšiemu nádej.
"Správne," skomentoval Alexander, "takto bude Martin žiť, stále."
Vanessa začala plakať. Cítila sa hrozne. Srdce ju, zase, bolelo a zle dýchala.
"Idem do spálne, prepáčte."
Vanessa odišla preč, teda do izby. Ľahla si na posteľ a ticho pozerala na strop.

Will a jeho rodičia zostali v kuchyni.
"Ako? Čo?"
"Keď som sa predvčerom vrátil domov začul som výstrel. Nechápal som to, pretože keď som vošiel dnu, bolo všetko v poriadku, aspoň sa mi to tak zdalo. Do kým som nenašiel Martina. Telo mal ešte teplé, ale srdce mu už nebilo. Nedokázal som to pochopiť, nedokážem to pochopiť. Prečo to spravil? Čo ho k tomu viedlo? Kde som zlyhal?"
"Nikde," ozvala sa jeho matka, "nikto si nevšimol, že trpí."
"Ale všimol, no boli to všetko cudzí ľudia, nie rodina."
"Ako to vieš?"
Alexander sa zamračil.
"Viem."
"Ale odkiaľ?"
"To nie je dôležité."
"Nechaj ho," ozvala sa Cynthia, " Will, kde bude naša izba? Chcela by som nás vybaliť a ísť do pohrebného ústavu a márnice."
Will až prehltol od strachu. Zdvihol sa zo stoličky a prešiel ku dverám, kde mali batožinu.
"Poďte za mnou."
Zobral kufre a pomaly stúpal po schodoch hore. Prešli okolo Martinovej izby a za ňou mali hosťovské.
"Toto je Vaša izba."
"Ďakujeme," povedala Cynthia.
Will prikývol, zavrel dvere a odišiel do spálne za Vanessou.
"Vanes," ozval sa, keď vchádzal dnu.
Kľačala na zemi, pri posteli a pozerala na zväzok.
"Čo robíš?"
Spýtal sa zmätene Will.
"Chcem čítať. Potrebujem to."
"Len pokoj. Naši zachviľu idú preč."
"Prečo sme im to nepovedali?"
"Neviem... ja.."
"A ako by si im to povedala?"
"Ja neviem."
"Dala by si im to prečítať?"
"Možno," povedala.
"Len tak?"
"Ja neviem. Martin bol zložitý."
"Máš pravdu nechajme to tak," povedal Will.
Vanessa sa prevalila cez posteľ a zastala pri zväzku, začala čítať.

"S Damianom sme chodili von. Každý deň sem boli vonku hodinku, niekedy aj dlhšie, ale to bolo málo kedy. Vždy sme preberali rôzne témy. Od báb, cez školu, po sex a rodičov, vždy niečo nové, neprebrané. Takže tie hodinky rýchlo ubiehali. Damian so mnou chodil na prehliadky.
"Martin," zavolal ma doktor.
Postavil som sa zo stoličky a vošiel som do ordinácie.
"Ako sa cítiš?"
"Dobre."
"Jedol si?"
"Áno. Tak, ako zvyčajne."
"Takže obed, raňajky a večera?"
"Áno, aj olovranty a desiate. Damian mi vždy niečo dá."
"Kamarát?"
"Áno."
"A čo Samota?"
"Má sa dobre," povedal som, "dohodli sme sa. Snažím sa ju eliminovať."
"Správne."
"Viem."
Doktor pozrel do karty.
"Toto je poslednýkrát čo si tu."
"Ako to? Prečo?"
"Tvoje výsledky sú už vyše dvoch týždňov normálne. Si zdravý."
"Super. Tak môžem odísť?"
"Samozrejme. A dávaj si pozor."
"Nebojte sa, budem."
Vyšiel som z ordinácie celý vysmiaty.
"Čo je?"
"Poslednýkrát."
"To je super."
"Aj ja si to myslím."
S Damianom sme išli k nemu. Kde pripravil menšie občerstvenie. Pri jeho stravovaní som pribral, preto som musel trošičku viac cvičiť. Moja posadnutosť telom bola silná. Nezniesol by som keby som bol tlstý. Moje telo je pre mňa sväté. V dávnych Pompejách si uctievali
telá. Ich náboženstvo bolo tak strašne odlišné, ako dnešné kresťanstvo, že keď som prvýkrát počul o tomto náboženstve, zamiloval som sa do neho. Telo bolo pre nich dôležité, tak ako duša, alebo vzdelanie. Prosto iná výchova, ako v kresťanstve. Ani sex tam nebrali tak vážne, ako my. Preto som si svoje telo vážil a aj vážim."

"Vážiš?"
Spýtala sa Vanessa.
"Veď si sa zabil. To je, teda úcta."
"Vanessa čítaj."
Will bol, ako v tranze.

"Teraz to muselo vyznieť smiešne. Vážim si svoje telo a zabijem sa. To je, teda úcta, však? Ale, vtedy som ešte nevedel, že sa zabijem. No, ale vráťme sa k postupnosti.
Prišli sme k Damianovi a on spravil toasty, ako vždy som mu pomáhal. Vyšli sme do jeho izby.
"Čo ti povedal lekár?"
"Že moje výsledky sú už vyše dvoch týždňov v poriadku. A som zdravý."
"Super. Teraz už len eliminovať Samotu," povedal Damian.
Prikývol som, ale vedel som, že to bude ťažké. Už teraz mi chýbala. A to strašne. A to som bol vonku vždy len hodinku.
"Zvládneš to," povedal Damian.
"Ako to vieš?"
"Viem. Samota nie je zlá, keď jej to nedovolíš. Všetko je na tebe. A ja ti verím. Si silný."
"Čo keď sa mýliš?"
"Tak ti budem aj tak pomáhať. Dohliadať."
Usmial som sa. Damian bol veľmi sebavedomý. Jeho sebavedomosť sa mi páčila. Niektorí by kvôli takej sebavedomosti vraždili. Ale ja som ho ticho obdivoval.
Takéto naše schôdzky trvali asi štyri mesiace. Do kým som sa odvážil byť s Damianom dlhšie. Presvedčil ma, aby som ho naučil pár trikov vo futbale.
"Ale ja som dlho nehral."
"A čo doma?"
"To je iné."
"Nevadí."
"No dobre. Tak poďme na ihrisko."
Prišli sme na ihrisko. Na ihrisku bolo celé družstvo.
"Damian?"

Real yaoi

4. září 2009 v 13:54 | Azael FallenAngel











Justin Timberlake

3. září 2009 v 16:26 | Azael FallenAngel









Anime angel

3. září 2009 v 16:05 | Azael FallenAngel















Spln

3. září 2009 v 15:40 | Azael FallenAngel
Za pól hodinu nastane Spln. Spln ktorými je osudom. Spln s ktorým nemôžem bojovať. Miloval som Spln, bola to vždy tichá a pokojná noc. Miloval som sa na neho pozerať celú večnosť. Ale teraz sa mi stal pohľad na neho prekliatím.

Po každom Splne som slabý, nevládzem ani dýchať. Mám bojovať? Nemyslím si, moje sily nie sú na to stvorené. Okrem toho Spln za mňa rozhoduje za mňa a bez môjho vedomia. Nie je v mojej moci aby som nad ním vyhral.


Zabiť Spln? Ty nechápeš, ak zabijem Spln zabijem kus seba. Ja hovorím o Splne mesiaca, a ten sa predsa zabiť nedá. Spln nie je človek. Prečo sa ho teda bojím? Ľahká odpoveď riadi môj život.

Život bez hraníc, ale zároveň zahalený tajomstvom a krvou nevinných, niekedy sa dá povedať, že aj krutosťou prírody. Pýtaš sa na moje tajomstvo? Nechcem byť zlý, ale smejem sa ti. Myslíš si, že mi Spln dovoľuje? Nie musím mlčať. Spln nedovoľuje hovoriť.

Za desať minút je Spln. Odchádzam musím. Prečo? Stále to nechápeš? Spln ma volá. Nepočuješ jeho volanie? Nie, ale ja áno. Tak a toto je naša rozlúčka. Dnes, ani inokedy sa neuvidíme, teda aspoň dúfam. Prečo dúfam? Lebo budem slúžiť Splnu..

Blood

3. září 2009 v 15:39 | Azael FallenAngel
Myslíte si, že som Vám pomohla?
Mne sa to nezdá.
Prečo? Pýtate sa ma vážne?
Pretože som horšia ako zlodeji.
Neveríte?
Mali by ste. Ja nie som dobrý človek.
Všetci ma opustili a tým som sa stala beštiou.
nekrúťte hlavami. nechajte ma dopovedať.
Som beštia bez srdca, bez citov.
Všetko som stratila, všetko a všetkých na ktorých mi záležalo.
neviem prestať byť beštiou.
Či sa mi to páči?
Strašne, milujem vôňu a silu strachu.
Milujem chuť krvi, ktorá mi každý večer inak.
Nechápete?
Je mi to jasné pochopíte, keď uvidíte.
Prvé sú na rade ženy.
Sú lahodné a ich krv je plná sily.
Druhí sú muži.
Ich krv je vášeň a niekedy zlosť.
Teraz ste už mŕtve ženy a muži Vám nepomohli.
Utekáte?
Zbytočne už nežijete.
Vaša krv bola iná ako ostatné, bola sladká ale mala kyslastý nádych.
Zbohom.