NOVA STRÁNKA ..... http://agon.mypage.cz/
Táto je už neplatná .... resp.: nie som tu často ...

Srpen 2009

3-ka

28. srpna 2009 v 13:40 | Azael fallenAngel |  Lavica Tajomstva
Vanessa zišla dole, už bola celá čistá. Osprchovala sa a bola kľudnejšia.
"Ako ti je?"
"Celkom dobre.... kde je Sofi?"
"Odišla."
"Ako vypadala?"
"Hrozne. Dúfam, že sa jej nič nestane. Mali by sme zavolať jej rodičom."
"Nie. Potrebuje byť sama."
"Ako myslíš," povedal Will.
Vedľa "listu" jej položil kávu.
"Budeme čítať do pól jedenástej a potom zavoláme našim rodičom. Musia to vedieť."
"Súhlasím, ale najprv by sme mali zavolať do pohrebného ústavu."
"Nie. To vybavia naši. Nebudem nikam volať. Nechcem to. Nechcem vidieť svojho syna v truhle. Nechcem sa zaťažovať takými vecami, keď tu mám toto," ukázala na list.
Dobre tak začni čítať.
"Otec spokojný odišiel z mojej izby. A ja som bol ešte spokojnejší, ochránil som Samotu a mňa. Bol to skvelý pocit. Po ocovi do izby vošiel doktor. Odobral mi infúziu.
"Dnes si zaješ," povedal.
Prikývol som. sestrička, ktorá mala včera službu mi doniesla nemocničné jedlo.
"Ďakujem."
Sestrička sa usmiala a odišla aj s doktorom.

Na druhý deň zase prišiel doktor.
"Deje sa niečo?"
Spýtal som sa prekvapene doktora.
"Nie. Maťo, kde máš kamošov?"
"Kamošov?"
Zamračil som sa.
"Áno, prečo neprišli?"
"Už som Vám povedal, že nemám kamarátov."
"Prepáč, zabudol som. Myslel som spolužiakov."
"A na čo?"
"Prečo nie?"
"Lebo ich nechcem."
"Nechceš? Čo chceš by sám?"
"Presne tak. Sám, to slovo sa mi tak páči."
"Prečo?"
"Lebo sa mi páči a robí mi radosť."
"Samota?"
Doktorov výraz bol zmätený. Tušil som, že to nepochopí. Veď to je lekár, doktor, nepochopí ma. Nemá prečo.
"Áno. Samota je pre mňa posvätná, chráni ma a pomáha mi. Je to moja droga."
"A čo v škole?"
"S nikým sa nerozprávam. Jedine tak pri odpovedi a to čo najrýchlejšie. Chcem byť sám. Samota mi spôsobuje radosť. Ak niečo chcem, alebo potebujem stačí sa obrátiť na Samotu."
"Ale veď, so spolužiakmi by si mohol prehodiť pár slov. Nezáväzne. A doma môžeš svoj život podriadiť Samote."
"Nikdy!"
"Prečo?"
"To by bolo zrada. A zrada sa trestá. A okrem toho, ako by som mohol zradiť niečo čo tak milujem? Hm..? Ste ženatý?"
"Áno."
A dokázali by ste mať nezáväzný sex? Dokázali by ste zradiť svoju ženu?"
"Nie."
"Tak, prečo by som mal ja zradiť Samotu?"
"Martin uve..."
"Či si uvedomujem čo hovorím? Áno. Viem zniem, ako blázon. Ale kto v dnešnej dobe nie je blázon? Každý ma svoju závislosť a inú diagnostiku. A každý si ju vyberá inak, inak sa k nej chová. Niektorí, ako vy tomu obetujú život, iní, ako ja nie. A ja svoju Samotu neopustím. Nikdy."
"A čo keď sa zaľúbiš?"
Vtedy som celý zmeravel. Môj jazyk sa stopol. Nedokázal som odpovedať.
Láska, pomyslel som si, čo je láska? Existuje láska? Je skutočná? Čo ak príde? Čo spravím? Opustím Samotu? Alebo nehcám lásku? Čo bude bolieť viac? Láska? Samota? Dá sa to skĺbiť? Lásku so Samotou? Pochybujem. Veľmi o tom pochybujem.
Pozrel som do sivých očí, pána doktora.
"Nadtým som, naozaj, nepremýšľal."
"Dokázal by si zradiť svoje srdce? Alebo čo ak je práve láska to čo hľadáš? A čo potrebuješ?"
"Ja..."
Nedokázal som odpovedať, akoby som mohol? Zatiaľ som chodil so Sofiou. A tú som bohužial nemiloval, mal som ju rád ale iba, ako sestru. Nie, ako milovanú osobu. Vzdychol som si. Doktor sa úprimne a láskavo usmial.
"No vidíš. Vidno, že si nad tykými to vecami nerozmýšľal. Hlavne, že si Samote obetoval celý svoj život, však? Určite si, ani skutočne nemiloval, či sa mýlim?"
"Nie.. ale..."
"Ešte to na teba príde."
"Kedy ma pustíte domov."
"Poobede," povedal doktor a s týmito slovami odišiel.

Okolo druhej som sa "dotrepal" domov. Pozeral som na náš stredne veľký dom, okolo ktorého bola zeleň, až teraz som si uvedomil, že vypadá ako dom v anglicku, alebo Amerike. Prišiel som k dverám a odomkol ich. Vyčerpaný z chôdze som si sadol na gauč.
Pomalými pohybmi som prstami chodil hore-dole po koženom operadle.
Čo ak sa naozaj zamilujem? Nie! To sa v žiadnom prípade nemôže stať. A okrem toho kto by ma chcel? Predpokladám, že nkto. Prečo aj? Nestojím o to. Neviem si predstaviť, že kvôli láske by som bol schopný opustiť Samotu. Ale čo ak hej?
Nemohol som túto možnosť zavrhnúť. Z môjho zamyslenia ma vytrhol zvonček. Postavil som sa na nohy a pomalými krokmi som prešiel k dverám. Otvoril som ich.
"Ty?!Čo tu robiš?"
"Prišiel som ťa pozrieť. Je ti už lepšie? Niečo som ti doniesol," povedal Damian.
"Poď ďalej. Čo to je?"
"Niečo pod zub."
"Ehr... ďakujem."
Damian mi do rúk dal bielu krabicu. Otvoril som ju. Vo vnútri boli moje obľúbené koláčiky. Už dlho som nemal koláče. Damian si sadol za kuchynský stôl.
"Nevedel som aké máš rád, a tak som kúp..."
"Sú to moje obľúbené."
"Inak..," Damian sa zamyslel," ... mohol by som sa ťa niečo spýtať?"
Pozrel som na Damian a prikývol som.
"Ehr...V ten deň, keď si odišiel zo školy... bolo to to kvôli mne?"
Damianova otázka ma zaskočila.
Fúha, pomyslel som si.
"Nie. Bolo mi zle."
"A len kvôli tomu?"
"Tak z polovice."
"Tak prečo?"
"Neviem. Je to zvláštne.... nemôžem ti odpovedať."
"A nemohli by sme byť kamošmi?"
"To.."
"Nepôjde?"
Čo? Spýtal som sa sám seba.
Ale Damian nemlčal.
"Nemôžeš kvôli Samote, však?"
"Ako... veď.."
"Podľa tvojich kresieb. Bol som na tam rovnako, možno horšie. Vlastne, keď sa tak zamyslím bol sa na tom o mnoho horšie. A ak sa nemýlim odpadol si kvôli nedostatku živín, však?"
"Áno...ale..."
Nedokázal som myslieť. Damian pozná Samotu. Ako to? Veď..... Moja myseľ prestávala fungovať.
"Hovorím ti tiež som bol chorý."
"Chorý? Ako to myslíš?"
"Tvoja, teda naša Samota je choroba."
"Nie. To teda nie je."
"Takže sa s ňou nerozprávaš?"
Pozrel som na Damiana a nechápal som. Veľmi pomaly som dýchal.
"Povedz! Keď si sa prebral v nemocnici, nemyslel si na Samotu? Nemylel si na to, že si ju podrazil pri každom dotyku, pri každom slove s inou osobou?"
Neodpovedal som, ale vedel som o čom Damian hovorí.
"Ako to všetko, do čerta, vieš?"
"Už som ti povedal, že som si prežil svoje."
"Prežil? Nevypadá, že by si bol so Samotou."
"Už nie, teda apsoň nie tak veľmi."
"Čo..."
"Bol som na liečení."
"Samota sa lieči?"
"Áno lieči. Je to psychická choroba, ako schyzofrénie. Zo začiatku je neškodná, ale neskôr..."
"Asi viem o ..."
"Nevieš."
Damian sa postavil predomňa a začal si rozopínať košeľu.
"Čo to..."
"Ukážem ti niečo.""

2-ka

26. srpna 2009 v 20:45 | Azael FallenAngel |  Lavica Tajomstva
Vanessa rozhrčene sadla do svojho automobilu a naštartovala. Vycúvalazs príjazdovej cestičky a zamierila k najbližšiej márnici. Môjho syna nikto nebude pitvať. Spáchal samovraždu, nezavraždili ho. Pitva nie je potrebná, nehcem ho vidieť rozrezaného. To nezvládnem. To nesmiem dovoliť. V žiadnom prípade. Nikdy!
Konečne dorazila do márnice. S rachatom vystúpila z auta. A vkročila do márnice. Na chodbe stál chlapec, ktorý mohol 18 rokov a v rukách držal akúsi čudnú tácku. Chlapec bol sympatický, vôbec sa nehodil medzi tieto steny. Ale Vanessa sa týmto teraz nemala čas zaoberať. Podišla k chlapcovi.
"Hľadám svojho syna," oznámila, ako recepčnej.
"Tu?"
"Áno, dnes ho sem priviezli."
"Á... vy ste pani Darková," povedal chlapec.
Vanessa sa zhlboka nadýchla a prikývla.
"Martina som poznal, boli sme priatelia...," ďalej chlapec nepokračoval.
Chvíľku zostalo ticho.
"Kde je?"
"Už ho pitvú," povedal chlapec a ukázal na tácku.
Vanessa pozrela na tácku, ale nechápala, tácka bola prázdna.
Chlapec sa len usmial a začal hovriť.
"Nemôžem Vás tam zaviesť, to je proti pravidlám ľutujem."
Vanessa sa zamračila a pokračovala po chodbe.
"Kam idete?"
"Nájsť si syna."
Vanessa kráčala pevným krokom a nevzdávala sa. Pozerala do každej pitevni. Hľadala svojho Martinka. Chcela ho vidieť pokope. Nie rozrezaného, ako kura. Konečne našla spávne dvere. Chlapec kráčal za ňou a stále jej niečo hovoril. Ale to Vanessa nevnímala. Vošla dnu.
Patológ sa práve pripravoval na rezanie.
"Prestaňte."
"Prosím? Kto ste? Kto Vás sem pustil?"
"Je to môj syn," povedal Vanessa so slzami v očiach.
"Tak to je iné," povedal patológ a položil na stôl skalpel.
Vanessa sklopila zrak. A poatológ k nej podišiel.
"Poďte so mnou."
Vanessa videla svojho syna bezvládne ležať na chladnom stole. A ten pohľad ju neskutočne bolel. Vanessa vyšla pomaly z pitevni. A nasledovala patológa.
"Práve sme Vám chceli volať."
"Na čo?"
"Váš syn má zdravé orgány, chceli sme vedieť...."
"Čo?!"
Vanessin hlas bol tak trochu priškrtený.
"Aj keď Váš manžel podpísal formuláre, že telo patrí márnici..."
"Čo? Ako to ...."
"To my nevieme..."
Vanessa mala v očiach slzy a v srdci bolesť. Nehoráznu bolesť. Bolesť, ktorá sa nedá popísať slovami. Nevedela dýchať, v hrudi jej zostal žalostný výkrik. Dusila ho v sebe.
"Ste v poriadku?"
Vanesse zablčalo v očiach.
"V poriadku? Vy mi chcete rozrezať syna, len tak a ja mám byť v poriadku?"
"Nie len tak. Pomôžeme tým iným deťom, ktoré to potrebujú. Váš syn už orgány nebude potrebovať. Ale mohli by ste sa poponáhľať s rozhodovaním. Orgány sa zachovajú len krátky čas po smrti."
A vtedy pred Vanmessu poukladal fotky.
"Čo to je?"
"To sú deti, ktoré potrebujú zdravé orgány."
Pozerala na obrázky a uvedomovala si, že jej synovi už nič nepomôže. Pozrela na patológa, čím mu dala jasnú odpoveď. Patológ odišiel s kancelárie a Vanessa sa pomaly dostala na čerstvý vzduch. Hlava sa je točila.
Čo som to spravila? Čo? Môžem sa hanbiť. Svojho syna som dala na pokusy. Čo som to za matku? Čo?

Will ticho sedel na schodoch a pozeral na Martinovu izbu. Mal by som obvolať známych, pomyslel si, ale na čo? Na čo im to budem vašať na nos? Je to zbytočné. Nemám záujem o ľútosť a tie kecy okolo celého pohrebu. Úprimnú sústrasť? Na čo to všetko? Syna mi to nevráti a dosť to bolí aj bez tých kecov. Nechám to tak. Ak bude Vanessa chcieť obvolá ich sama.
Will pozrel na kuchynský stôl.
Chudák, musel toho veľa prežiť. A ja somár, som si nič nevšimol, nepomohol som mu. Ani som to len netušil. Ako som to len mohol dopustiť? Ako som len mohol takto sklamať? Ako? Som otec, mal som byť pri ňom.
Will znova vstal a zišiel dole do obývačky. Na stolíku so sklom bol jeho notebook. Otvoril ho a zapol internet. Do vyhľadávača napísal Samota.
Veľa odkazov, pomyslel si.
Názov vo vyhľadávači upravil psycholigická choroba- samota.
Prečítal si pár odkazov. Až objavil jeden čo hľadal psycholigický abnormit, inak samota. Prečítal si celý článok, ale nič. Nepochopil to.
Pozrel na hodinky, bolo neskoro a Vanessa ešte nebola doma.
Kde tá žena môže byť? Zdvihol telefón a vytočil manželkine číslo. Vanessa to po druhom zvonení zdvihla.
"Áno?"
"Vanessa? Kde si?"
"Zachvíľu som doma."
Will zložil telefón a začul motor. Zdvihol sa a išiel manželke otvoriť dvere. Vanessa sa vedľa vytrepala z auta. Will k nej dobehol.
"Ty si pila?"
"Iba trošičku," povedala a ukázala to prstami.
V tom sa potkla a spadla, no Willju stihol zachytiť. Pomohol jej dnu.
"Musíš ísť do vane."
"Nie..."
"Vanes, musíš."
Pomaličky vychádzali hore schodmi, cez chodbu a okolo Martinovej izby išli do kúpelne.
"Stoj," povedala Vanessa.
"Čo je?"
"Chcem ísť za Martinom," povedal a chytil kľučku od dverí.
"Ale veď.."
"Neboj, viem, že je mŕtvy. Ale...... chcem ísť dnu."
"Vanessa nemala by si. Vyšetrovatelia nechceli, aby som to upratal, ešte sem prídu."
"Čože? Načo?
"Ja neviem. Poď do sprchy," ťahal ju preč od dverí.
Vanesa sa nechala odtiahnuť do sprchy. Will ju celú poumýval.
"Ďakujem," povedala.
Will neodpovedal.
Konečne došli do spálne.
"Ľahni si."
Vanessa si ľahla do postele.
"Will, celé je to naša chyba. Mali sme tu byť. Sme jeho rodičia, teda boli sme. My sme ho sklamali, sklamali sme celý svet. Sme hrozní rodičia. Nezaslúžime si ani žiť a ani odpustenie. Ako to povieme našim rodinám? Aj tých sme sklamali. Sme nehodní. Sme úbožiaci. Sme..."
Vanessa zaspala.
"Sme ľudia," dokončil Will, " sme rodičia, ktorí stratili svoje dieťa. Dieťa tak výnimočné, že po sebe zanechalo niekoľko stranový rozlúčkový list. Sme rodičia, ktorí sa s touto smrťou nikdy, nikdy, nikdy v živote nezmieria. A nikdy si ju neodpustia."
O chvíľku na to zaspal aj Will.

Will sa zobudil uprostred noci. Bolo presne dvanásť hodín. Pozrel na voľné miesto vedľa seba. Will sa postavil a vyšiel z izby.
"Vanes, kde si?"
Vanessa neodpovedala ale vedel, teda tušil kde môže byť. Pretože cez malú ryhu na dverách, na Martinových dverách svietilo svetlo. Will potichu otvoril dvere. Vanessa ticho kľačala vedľa postele a pozerala na krvavú škvrnu na okne.
"Vanes, zlatko, poď preč."
Zdvíhal ju zo zeme.
"Ako?"
"Neviem, poď preč."
"Bol..."
"Áno. držal som ho v náručí."
"Dlho?"
"Dlho. Veľmi dlho."
"Kde zohnal zbraň?!
"To neviem. Poďme spať."
"Chcem byť tu."
"Zlatko, to nie je dobrý nápad. Je to tu od krvi."
"Jeho krvi," povedala Vanessa.
A ľahla si do synovej postele.
"Preboha, Vanessa."
"Choď preč!"
Zavrčala. Will sa vrátil späť do postele. Bude to ešte ťažké, pomyslel si.

Vanessa sa zbudila s hroznou bolesťou hlavy.
Zdá sa, že som to včera trochu prehnala, pomyslela si.
Poobzerala sa do okolo. Presne si pamätala čo jej hovoril včera večer Will, " zlatko, poď preč."
Ale ako som mohla? On ho aspoň držal v náručí, ale čo ja? Ja nič. Bola som jeho matka. Mala som to vycítiť. Ja som si však, mysela, že je všetko v poriadku. Prečo? Prečo som mala ten pocit? Zlyhala som. Ako to len vysvetlím? Ako? Som hrozná matka.
Vanessu zo zamyslenia vytrhol zvonček. Zbehla dolu a otvorila dvere.
"Sofia, čo tu robíš?"
"Pani Darková, ste v poriadku?"
"Áno, prečo?"
"Ste celá od krvi," Sofia sa zatvárila dosť zvláštne.
A Vanessa sa trošku zahanbila.
"Preboha, poď ďalej. William!"
"Čo je?"
Will, sa práve zobudil. Vyzrel z izby. Dole stála celá zakrvavená Vanessa a vedľa nej zmätená Sofia.
"Sofi," pvedal Will.
"Pán Dark."
"Hneď som dole."
"Počkaj tu," povedala Vanessa.

Will sa rýchlo obliekol a zišiel dole.
"Dáš si niečo?"
"Nie. Ďakujem. Prišla som za Martinom."
"Čo?!"
"Nie je doma?"
Will sa ne ňu zahľadel.
Ona to ešte nevie. Preboha. Ako jej to mám povedať? Ako?
"Sofi, sadni si."
Sofia si sadla na stoličku.
"No?"
"Sofi," začal pomaly Will, " Mala by si niečo vedieť."
"Čo také?"
"Martin," vzdychol si Will.
Rozmýšľal nad slovami, nad spôsobom ako jej to povie. Nebolo to ľahké.
"Martin... je.... mŕtvy-," povedal.
Sofia nič nepovedala, len sa postavila zo stoličky a odišla z ich domu. Will sa ju pokúšal zastaviť, ale ona bola ako hluchá. Nevnímala.

Jason Dohring

26. srpna 2009 v 20:42 | Azael FallenAngel
Jedna z najlepsich fotiek, ktore som nasla :D




vyzera super :D

Krasa

25. srpna 2009 v 13:26 | Sisa/ Azael Fallen Angel























Yaoi

24. srpna 2009 v 18:59 | Azael fallenAngel

























tak toto su moji milacikovia, nie su zlati???













Morské potvorky :D

24. srpna 2009 v 18:54 | Azael FallenAngel
Keiko - bola to jedna fantasticka kosatka :d