NOVA STRÁNKA ..... http://agon.mypage.cz/
Táto je už neplatná .... resp.: nie som tu často ...

Červenec 2009

1-tka

21. července 2009 v 15:45 | Simona SongeNoir Miséricorde |  Lavica Tajomstva
Hotovo, pomyslel si Martin. Položil pero na stôl a hrubý zväzok papierov vložil do obálky. Ešte raz zdvihol pero a na obálku napísal " Pre mamu a otca" Zišiel dole do kuchyne a obálku položil na stôl. Poslednýkrát sa poobzeral po dome. Vzdychol si a vrátil sa späť do svojej izby. zavrel za sebou dvere a sadol si na posteľ. Do rúk vzal nabitú zbraň. Pozrel na fotografie, ktoré mal vedľa seba. Po líci mu stekala slza. Prepáčte,pomyslel na svojich rodičov. Zavrel oči, do úst si vložil chladnú oceľ. Prst položil na spúšť a vystrelil.

William Dark odomykal dvere do svojho domu. Domov prišiel o niečo skôr, ako povedal synov. Do zámky pichol kľúčik, keď sa z domu ozval výstrel. Will sa tak zľakol, že kľúče mu padli na zem. Spamätal sa dosť rýchlo, zodvihol zväzok kľúčov a odomkol dvere. Vošiel dnu. Po celom tela mal zimomriavky a bolo mu zle. Pobehal všetky izby na prízemí, nič nechýbalo, všetko bolo na svojom mieste.
Zbláznil som sa? Asi som zle počul. Kto by tu strieľal?Povedal si viac-menej výsmešným tónom.
"Maťo!"
Nič. Žiadna odpoveď.
"Martin," zakričal otec znova.
Ale stále sa nič neozývalo. Will vybehol hore schodami a smeroval k synovej izbe. Pri dverách sa zstavil a zaklopal.
"Maťo? Si tam?"
No nikto sa neozýval.
Will vkročil dnu. Chcel sa ubezpečiť, že jeho jediný syn je v poriadku. Otvoril a vkročil dnu.
"Preboha," skríkol Will a padol na kolená.
Pomaly sa doplazil k synovej posteli. NA okne oproti synovmu telu bol krvavý fľak, posteľ bol od krvi. Will sa ako tak dal dokopy. Postavil sa vedľa posteli.
"Martin, vstávaj," plakal Will a v náručí mal, ešte stále teplé telo svojho syna.
"Prečo si to spravil? Prečo?"
Will z vrecka vybral mobilný telefón a zavolal políciu a záchranku.
"Dobrý deň, pri telefóne William drak, chcem nahlásiť samovraždu."
"oObrý deň, o koho sa jedná?"
Spýtala sa zachránarka.
Will vybuchol do plaču.
"Môj syn, bývame na Šofoltého 15, prosím ponáhľajte sa."
Hneď nato zložil telefón. No telefón nschoval späť do vrecka vedel, že budú volať druhýkrát. Mal pravdu.
"Haló?"
Ozval sa.
"Potrebovali.."
"Ja viem, ponáhľajte sa, prosím," znova položil.
Práve vtedy vyrazila sanitka. Will si zase sadol k synovi.
"Synček prečo? Kde som zlyhal? Kde?"
Syna zase zdržal v náručí.
Will už dlhšie nedokázal byť pri synovi, aj keď ho strašne miloval. Nedokázal pozeral na jeho mŕtve nehybné telo. Bolelo ho s toho srdce. Zišiel dolu do kuchyne a oprel sa o kuchynskú linku. Bol zničený a tá najťažšia vec ho len čakala. Musel zavolať svojej Vanesse, Mrtinovej matke. Zdvihol domáci telefón a vytočil manželkine číslo.
"Haló? Martin?"
"Hmm...nie. To som ja Will."
"Will? Potrebuješ niečo? Stalo sa niečo?"
"Zlato, mala by si prísť domov," povedal Will.
"Čo sa stalo?"
"Nie je to dobrá správa, príď domov."
"Will povedz mi čo sa stalo? Je Martin v poriadku?"
"Nie, nie je. Príď domov," zopakoval tretíkrát.
"Daj mi Martina," povedala Vanessa naliehavým tónom.
"To nepôjde," povedal jej Will.
"Čo sa to deje? Čo sa stalo?"
"Martin," začal Will, no ešte stále nevedel ako to má manželke povedať. On sám bol celý zničený a čo to spraví s ňou?
"Čo? Čo je s ním?"
"Martin je mŕtvy," vypadlo z Willa.
Nastalo ticho.
"Vanessa?"
Ale ona neodpovedala, bola ticho.
"Vanessa?!"
Stále nič, Willovi to pripadlo podobné, ako pri jeho synovi.
"Vanessa!?"
Zakričal do telefónu Will. V telefóne začul tiché plakanie.
"Okamžite letím domov," s týmito slovami zložila telefón.
Will nenamietal sám ju teraz potreboval. Will zložil telefón a ozval sa zvonček. Náhlil sa otvoriť dvere.
"Dobrý deň, ste William Dark?"
"Áno," povedal Will.
"Nahlásili ste samovraždu?"
"Áno, poďte za mnou."
Policajti aj zachránari vošli do domu. Will ich okamžite zaviedol do synovej izby. Do izby, ako prví vošli kriminalisti a patológ.
"Je to chlapec vo veku 18-20 rokov, čierne oči, bloďavo-medené vlasy. Športový typ, jeho hridné a brušné svaly sú veľmi dobre vypracované, je vysoký asi 170-180 cm. Je to veľmi pekný chlapec," povedal nakoniec patológ.
"No dobre," povedal jeden z kriminalistov," ale povedz nám ako zomrel."
"Strela do hlavy, zabil sa sám. Zbraň si vložil do úst a vystrelil."
Toto Will nezvládol a zišiel spúť do kuchyne. O jeho synovi hovorili, ako o veci. To sa mu vôbec nepáčilo mal s toho nervy. Will si spravil kávu a začal ju piť, keď nemu prišiel kriminalista.
"Prepáčte, môžem Vám položiť pár otázok?"
Will sa skormútené pozrel na kriminalistu. Prikývol.
"Volám sa Marcel Fotbas, som kriminálny vyšetrovateľ," povedal.
"Dobrý," povedal sucho Will, " čo chcete vedieť?"
"Ako sa volal Váš syn?"
"Martin Dark," povedal Will.
"A koľko mal rokov?"
"19. Bol práve v maturitnom ročníku," povedal Will.
"Mal Váš syn nepriateľov? Alebo mal nejaké problémy?"
"Nie, bol obľúbený aspoň myslím. A nemal problémy."
"Nestalo sa niečo v poslednom čase?"
"Ako to myslíte?"
"Rozchod s priateľkou, nieakú prehru, zlé známky.. ," povedal kriminalista.
"Zomrel mu kamarát."
"Ďakujem," povedal kriminalista a odišiel.
Po dvoch hodinách sa ich dom vypratal. Všetci odišieli. Martinove telo odviezli do márnice. Will si musel sadnúť, premiestnil sa do obývačky a ľahol si na gauč. Bolo mu zle, nevedel čo si ma myslieť. Bol zničený. Nechápal čo sa stalo, nechápal prečo sa to stalo. Čo sa stalo jeho synovi? Čo bolo príčinou, že sa jeho syn zastrelil, čo sa stalo? Prečo? Aké mal problémy? Prečo? A prečo si nič nevšimo, prečo nič nepovedal? Zdalo sa mu, že všetko pokazil. Všetko prečo žil je teraz mŕtve.
V zámku sa ozvalo cvaknutie. Prišla Vanessa.
"Will?"
Vkročila do domu. Will sa postavil s gauču a prišiel na chodbu.
"Vanessa," povedal a objal ju.
Vanessa bola uplakaná.
"Vanessa, všetko je to moja chyba. Niš som si nevšimol, nevedel som, že trpí. Bol som slepý."
"Aj ja," povedal zúfalo Vanessa, " kde je?"
"Odviezli ho, už tu bolo polícia. Ako to, že si tak rýchlo zohanla let z Španielska?"
"Mám svoje kontakty," povedal Vanessa.
"Ako? Prečo?"
Pýtal sa zse Will, pýtal sa skôr sám seba, ako svojej manželky.
"Neviem, boli sme málo s ním. nevieme o ňom skoro nič. Vždy sme boli v tom, že sa mu žilo dobre. Nevedeli sme čo s ním naozaj je."
Vanesse prišlo zle. Zakrútila sa jej hlava a ona skoro spadla na zem. Will ju stihol zachytiť a odniesol ju do obývačky na gauč. Potom vošiel do kuchyne a začal robiť kávu. Medztým sa Vanessa prebrala a prišla za Willom. sadla si na stôl.
"Will?"
"Áno?"
"Čo je toto?"
Ukázala na obálku. Will sa nahol cez linku a pozrel na stôl. Na stole bola obálka, nola dosť hrubá. A na nej " Pre mamu a otca"
"Čo je v nej?"
Vanessa vybrala zväzok papierov.
"Je to od Martina," skomentovala podľa písma," počúvaj," povedala a začla čítať.
"V prvom rade sa Vám chcem ospravedlniť. To čo som dnes spravil nie je Vaše chyba. Ste suprový rodičia. Nie je to Vaša chyba. Viem, že som Vám teraz spôsobil obrovskú bolesť. Prepáčte. Ale všetko Vám poviem. Vysvetlím Vám prečo som to spravil. Aj keď je toto troška ťažšie, ako som čakal. Všetko sa to začalo strednou školou. Do strednej školy som bol obľúbený a celkom úspešný vo futbale aj v súkromí, čo svedčí aj môj vzťah so Sofiou. ALe na strednej škole mi začalo niečo chýbať. Prvý polrok som to akosi nevnímal, dúfal som, že tento pocit nedostatku prejde rýchlo. Na druhý polrok v prvom ročníku som si tento pocit uvedomaval viac a viac. Mal som potrebu. Ale nemal som potuchy akú, potreboval som niečo, ale nikde som nenašiel čo. Nemal som, ani len potuchy. A nevedel som ako to nájsť. Prišli prvé nápady. Povedal som zbohom futbalu a polovice priateľom, ktorý mi už vtedy liezli na nervy. Poslal som ich hlboko a ďaleko. Pocit, ktorý na mňa dolahol bol skvelý. Priam okúzlujúcu. Ku koncu letných prázdnin som sa rozišiel so Sofii aj s ostanými priateľmi. Nemal som na nich náladu. Pocit sa znova vrátil. Miloval som ho, aj keď som mu nechápal. Viedol som dlhé rozhovory sám so sebou. Nepamätám si, aké to bolo rozhovory,aj keby som ich rád citoval, ale moja pamäť si to nepamätá. Škoda.
Nastal druhý ročník. Stále sosm sedel so spolužiakom a musel som sa s ním rozprávať, keď nie cez prestávky tak cez hodiny, cez písomky, keď nieoč nevdel. A nevedel toho dosť veľa. Bolo to pre mňa uptrpenie. Rozhovory ma boleli, ako keby mi do tele zabodli dýku. Vždy keď som prišiel domov rozmýšľam som ak to zmenť. Len tak ísť za profesorom a povedať mu, že už s ním nechcem sedieť by vzbudilo dojem, hlavne ak som nemal vysvetlenie. NA druhý deň som ako každý deň prišiel do školy. Rozhliadol som sa po triede, svojho spolusediaceho som nevidel. Potešil som sa, že by ma Boh vyslišal?
Je to možné? Nie je tu, nie nie....opakovali sa mi v msli tieto slová.
S úsmevom an tvári som si sadol na svoje miesto. Vytiahol papiere a začal kresliť svoje čmáraniny, ktorým som rozumel iba ja. Moja radosť však rýchlo pominula, keď som ho uvidel vojsť do triedy. Moja radosť pominula.
Škoda, musel prísť? Pomyslel som si. No čo už, ešte to vydržím.ň
Ku koncu roku som bol úplne sám, nikto o mňa ani len nezakopal a ja som bol šťastnejší, ako kedykoľvek predtým. Teda skoro, ešte stále ma trápil môj spolusediaci. Musel som sa ho zbaviť,a el stále som nemal dobrú výhovorku. a prísť len tak za profesorom a povedať mu, že s ním nechcem sedeiť je troška ujeté ajna mňa. Preto osm ten polorok zvládol. Ale na konci roka som stretol pána profesora.
"Martin, chválim ťe pekne si skončil."
"pán profesor, nemohl by som na budúci rok sedieť sám?"
"Prečo? Stalo sa niečo?"
"Nie, len by som bol radšej."
"Uvidíme na budúci rok."
Letné prázdniny som si celkom užil, až do kým ste ma nevytiahli na hory. Tváriť sa, že som šťastný a pri tom trpeť, ako kôň, nie je ľahké.
Som doma, povedal som si, keď sme po dvoch týždňoch vrátili domov , Samota, som doma! kričal som, ale moja milovaná Samota sa neozvala. Nechápal som prečo. Prečo neopovedá? Kde si? Čo robíš? Chcem byť s tebou, hovoril som jej.
Zaspal som rýchlo a zobudil som sa až na druhý deň.
Samota si tu? Nebola, neodpovedala.
Celé dni som rozmýšľaľ čo také som spravil.
Ja blbec, pomyslel som si, veď ja som ju zradil. Nechal som ju tu. A ja som odišiel preč. zase som myslel len na seba. Som ja ale kretén. Samota, prosím prepáč mi to, som blbec, zabudol som ťa zobrať. Prosím prepáč Môj stav sa zhrošoval, ako inak. Čím dlhšie som bol sám tým viac som blúznil. Samota mi odpustila.
Nastal tretí ročník a ja som sa chystal do školy, na svoj rozhovor s triednym profesorom som úplne zabudol. Kto mal na to myslieť. Vošiel som do triedy triedny už bol vo vnútri. V mojej lavici sedel cudzí chalan, pozrel som nechápavo na triedneho.
"Čo sa tu deje?"
Spýtal som sa prelaknute.
"Veď si chcel sedieť sám, nie?"
Pozrel som na profesora.
"To áno," povedal som zaujato.
"tak posledná lavica je tvoja," povedal profesor a ukázal prstom.
Môj mozog to spracovával dlho. Bola to prvá bitka ktorú sme so Samotou vyhrala, prvá bitka. Ale nie celá vojna, aspoň tak som to zvykol hovoriť. Bol som vzrušený, priam zvláštne očarený. Nehovoriac čo si myslela moja milovaná Samota.
Podarilo sa to, počuješ? Podarilo som sám, už len ty a ja.. budeme blúdiť s myšlienkami do krajiny-nekrajiny, do miest ktoré žiadny človek nenavštívil. Budeme šťastný, hovoril som jej.
Ani som si nevšimol, že do triedy vstúpil vyučujúci profesor.
"Martin Dark," ozval sa hlas.
Úplne ma to vytrhlo z môjho zamyslenia, pozrel som na neho.
"Áno?"
"Hovor," povedal profesor.
Čo odomňa chce? Veď je začiatok roka, nech mi dá pokoj. Nemám náladu, povedal som si pre seba.
"Aké si mal prázdniny? A hovor po francúzky, samozrejme," povedal.
"J'ai pris les congés. Avec les parents, nous avons été sur le voyage. Nous avons été dans les montagnes, il y avait une belle."
Profesor sa spokojne usmial.
"Vieš pekne po francúzky, ale pozor by si mohol dávať."
Usmial som sa na späť. Profesor sa posunul ďalej.
Otrava, nedá pokoj,pomyslel som si. Takto isto prebehol celý deň, no otrava. Konečne som dobehol domov, zatvoril som sa do svojej izby. Zapol hudbu a ľahol na posteľ.
Prepáč,začal som rozhocor so Samotou, musel som. Inak by nás rozdelili to nemôžem dovoliť. JA ťa potrebujem, milujem. Si môj život, aj smrť. Rozumieš? Potrebujem ťa.
Samota mi nikdy priamo neodpovedal. Ale ja som aj tak cítil jej prítomnosť, jej vôňu.
Takéto rozhovory som s ňou viedol celé dni a noci. Až keď sa môj život ta trošku nezačal otriasať. Bolo ku koncu novembra možno, začiatkom októbra do našej dediny sa prisťahoval nový chalan. Damian.
"Decká," povedal triedny, keď vkročil do triedy, " máme nového spolužiaka."
Oznámil nám všetkým. Ako vždy som si nič čo povedal triedny nevšímal.
"Damian si sadne vedľa Martina," povedal triedny.
Priam som sa vystrel na stoloičke a pozrel na chalan, ktorý ma narušiť moju auru...
Damian ma pri prvom pohľade očaril, nedokázal som nič povedať, ani odtrhnúť zrak. Niečo ma na ňom priťahovalo. Damian bol o niečo vyšší ako ja, tmavé vlasy a tyrkysovo-modré oči, prosto fešák. Sadol si ku mne, jeho chôdza bola pevná a sebavedomá.
"Ahoj, som Damian."
"Ahoj," povedal soma odtiahol som sa.
Damina na mňa celú hodinu pozeral. Bol som s toho nervózny. Nedokázal som vedľa neho sedieť. Vyšiel som s triedy. Chcel som ísť domov, oddýchnuť si. Bol som na dne a nebolo mi vôbec dbre. Neviem čím to bolo. Konečne som ho našiel.
"Pán profesor," začal som, " mohli by ste ma uvoľniť domov?"
"Kvôli čomu?"
"Necítim sa dobre," povedal som.ň
"No tak dobre, vypíš si priepustku," povedal mi.
Vypísal som si ju, ešte raz som ho našiel, aby mi ju podpísal a odišiel som preč.
Vybehol som zo školy a začal som sa potiť.
Čo mi je? Veď do teraz mi nič nebolo? Čo sa to deje? Nedokázal som chodiť, bolo mi hrozne. Podopieral som sa celou cestou domov.
Prečo mi to robíš? čo som ti spravil? Damian? Damian je len a len spolužiak, ešte k tomu nový. Nič ti nehrozí, nebuď taká. Prestaň! Hovoril som Samote. Konečne som sa dostal domov, aj keď to nebolo ľahké. V hlave mi hučalo, žalúdok si robil čo chcel. Odomkol som dvera a vstúpil dnu. Zabuchol som dvere a chcel som sa pohnúť do predu, ale moje telo to nezvládlo. Odpadol som.
Prebral som sa na chladný vánok.
Čo sa to deje? Kde som? Nevedel som sa zorientovať. PO chvíľke som si uvedomil kde som, vybehol som hore do svojej izby a začal som cvičiť do kým som nepocítil únavu. Potom som okamžite zaspal.

Ráno som sa zabudil na budík. Zjedol som kúsok cleba a odišiel som do školy.
Už sa to nestane. Neviem čo sa to so mnou stalo. Pochop som len človek. Chybujem. Je to moja vina. Nechcel som. Prepáč. Ja ... chápem. Viem si predstaviť čo si teraz msliš. Níe. Nič nebude. Určite . Nie. Nechcem kamarátov, chcem teba. Nesmieš ma opustiť.
Začal som bežať. Bežal som za ňou. smaota so so mnou vždy hrala. Ale teraz to bolo vážne.
Zostaň so mnou, prosím. Potrebujem ťa. Miluje ťa. A ty ma chceš opustiť? Len tak? No dobre, ale to nič nebolo. Iba " ahoj" to nič nie, naozaj. Tak prečo ti to vadí? Ja? Čo? Nie, to máš odkiaľ? Nie, nie som gay.
V mojej hlave som začal zvyšovať hlas.
Nie! Určite nie!
Dobehol som do kšoly. Vbehol som do triedy a sadol som si na miesto.
"Ahoj," povedal damian.
Len som ľahko prikývol.
Damian sa zamračil, ale nič nepovedal. Začalo vyučovanie. Na každej hodine som si kreslil, občas som si všimol, že Damian pozerá na moje kresby. Jeho výraz bol zmätený. Nevedel som pochopiť prečo.
"Pekne kreslíš," povedal nakoniec.
Neodpovedaj, nebuď blázon,hovoril som si. Neopováž, počuješ?! Neodpovedaj.
Len som sa ľahko usmial a mlčal som.
"Si odtaiľ to?"
Skúsil Damian znova.
O čomu ide? Čo chce? To nie je od neho pekné. Prečo otravuje? Nemôžem mi dať pokoj? Mohol by.
Neopovedal som. Ani ma len nenapadlo.
"Neišiel by si von?"
Čo?! Skríkol som v mysli.
NIe, určite nie. Čo ťa to napadlo? 3ibe ti? A čo moja milovaná Samota? Ty si naozj debil. Sorry, ale toto nie. Pomyslel som na Samotu,neboj sa, neopustím ťa. Nikdy.
Zakýval som hlavou.
"Škoda."
Jeho slová som už nevnímal. Nemal som prečo. Toho chalana som vôbec nepozanal a chcel, aby som opustil svoju milovanú Samotu. Nikdy v živote."


Vanessa prestala čítať. Pozrela na Willa a nadýchla sa.
"Ja.."
"Tiež som z toho hotový."
"Nemala som potuchy, že bol chorý. Je to vôbec choroba?"
"Neviem v živote som o tom nepočul.."
"Ako je možné, že sme si to nevšimli?"
"Za všetko môže tá naša práca. TY si bola celé dni na cestách a ja v kancelárií."
"Ale ako sme to mohli..."
"Ja neviem, ja...."
Vanessa pokrútila hlavou a pkračovala v čítaní.
"Deň sa chýlil ku koncu, spravil som ešte pár cvikov a zaspal som.
Na druhý deň mi v škole bolo, zle ešte horšie ako pred týždňom, neviem čo mi bolo, ale nedalo sa to vydržať. Záchvaty nevolnosti som mával častejšie, ako som dokázal zvládnuť. Ale nevšímal som si ich.
"Prepáč," ozval sa známy hlas.
Zdvihol som oči, vedľa mojej lavice stála Sofia, prišla za Damianom.
"Ahoj," povedal Damian.
"Čo dnes ísť von?"
"Prepáč Sofi, ale nemôžem."
"Nevadí, veď aj zajtra je deň."
Damian prikývol.
"Čo je?"
Spýtal sa ma. Zaskočene som na neho pozrel.
"Prosím?"
"Vieš hovoriť?"
Spýtal sa výsmešným tónom.

"Samozrejme. Prečo by som nevedel?"
"Lebo zatiaľ si so mnou neprehodil ani jedno slovo, teda okrem na slovko ahoj."
"Čo už," povedal som.
"Odkiaľ si?"
Pozrel som na neho.
Nedá pokoj? Blbec.
"Z dediny," povedal som.
"A presne?"
Čo odomňa chce? Otrava.. Rušiteľ. Neznášam ťa... A ani svoju blbú výchovu...
"Šofotlého 15, prečo?"
"Zaujíma ma to."
Na mňa zase doľahol ďalší záchvat, čo najskôr som sa musel dostať domov. Cítil som sa ja ako zradca, zase som ju zradil. Blbec. Ale v hlave mi hučala ďalšia myšlienka, čo keby Damian prežíval Samotu so mnou? Je to možné?
Prečo? Pýtal som sa jej. To nie je dôvod. Tak toto už dôvod je. Ale veď. No tak... bude nás viac. Budeme schopní.... Prosím.. Dobre.
Začal som sa celý chvieť. V živote, ani nikdy predtým som nepocítil také chvenie, ako teraz. A teraz ma príčina vôbec nenapadala. Pomaly som sa dostal z triedy.
"Martin," zavolal ma tiredny.
Otočil som sa.
"Si v poriadku?"
"Je mi..."
Nestihol som dokončiť, keď mi triedny pchal do rúk priepustku. Priepustka bola už vyplnená, vošiel som do triedy zbalil si veci a odišiel som s triedy. Môj stav sa cestou domov zhoršoval. Videl som rozmazane, hlava sa mi neuveriteľne a rýchlo krútila, mal som sucho v ústach a srdce mi rýchlo búšilo. Ušiach sa mi zdalo, že mám vodu, alebo neičo podobné. Konečne som došiel doomov. Odomokol som dvere a vstúpil dnu. Keď som zavrel dvere dúfal som, že môj stav sa zlepší. ALe mýlil som sa. V hlave totálne reval akýsi čudný hlas a uši ma s toho boleli.
Čo to má byť? Čo sa to deje? Nespravil som ani dva kroky a spadol som na zem.

Prebral som sa na čudnom mieste, keďže som ešte stále poriadne nevidel, šmuhy okolo mňa boli biele, až príliš osvetlené. Boleli ma s toho oči. Po chvíľke, keď som bol viac pri vedomí som zacítil ostrú vôňu.
Fuj, čo to tu tak páchne? A kde je samota? Dnes sa mi neozvala, zase som ju zradil. Som nechutný zradca. Prepáč, prepáč. Som debil viem. Zaslúžim si trest.
"Dobré ránko," povedal neznámy mužský hlas.
Snažil som sa zaostriť, ale vôbec mi to neišlo.
"Váš zrak sa zaostrí, majte strepenie," povedal muž.
"Kde som?"
"V nemocnici."
Aha to vysvetľuje ten nehorázny smrad, je to tá odporná dezinfikácia...
"Čo sa mi stalo?"
"Odpadli ste. Kedy ste naposledy jedli?"
Kedy som jedol? A čo ja viem? Keby si sa ma spýtal kedy som cvičil. To by som odpoveď vedel. Bolo to dnes ráno pred odchodom do školy, ale jedlo??? Fúúhhaa tuším včera, ale nie som si istý.
"Pravdu povediac nemám tušenia," odpovedal som troška zahanbene.
"V tele máte nedostatok živín, Vaše telo sa kŕmi Vaším telom," povedal doktor.
Pozrel som na doktora. Aj jeho asi napadlo to čo mňa.
Bulímia, anorekcia? Nikdy. To sa mňa nikdy netýkalo.
"Nie som bulimik, ani anorektik."
"Tak mi potom vysvetlite nedostatok živín vo Vašom tele."
"Neviem, ale čo určite viem je, že nie som chorý. Rozumiete?"
Bol som nahnevaný na doktorov tón, s ktorým so mnou hovoril. Urazil som sa.
Nie som predsa psychopat. Mám rád jedlo, len v poslednom čase nie som hladný. To je všetko, pomyslel som si.
Doktor mal zamyslený pohľad."

"Ja som tam bol," povedal Will.
"Prosím?"
Prerušila svoje čítanie Vanessa.
"Bola si na dvojtýždňovej ceste v Dubai, doktor mi volal. Ale nič mi nepovedal."
"Prečo si to nepovedal mne?"
"Ja..," Will neodpovedal.
"O tom sa porozprávame neskôr."
A začala znova čítať.
" "Nie ste náhodou nechcený anorektik?"
Skúmavo som pozrel na doktora. Doktor bol v stredných rokoch. Mal hnedé vlasy a hnedé oči. Bol vysoký, asi ako ja a mal priemeranú postavu. Doktor na mňa pozeral obozretne, ale milo. Hľadal v mojej tvári niečo, čo som nevedel pochopiť. A čo tam určite nenašiel.
Nechcený anorektik? Také aj býva? Nidy som o tom nepočul.
"Čo to znamená?"
"To znamená, že Vaše telo, Váš organizmus Vám neoznamuje či ste hladný, alebo inú potrebu. Týka sa to väčšinou jedla. Je zaujaté niečím iným, ale vy si to neuvedomujte. Chápete?"
"Áno, a myslím, že aj reálne," priznal som sa.
"Necháme si Vás tu, musíte pribrať," povedal doktor," a po prepustení budete musieť chodiť na kontroly, rozumiete?"
Prikývol som. Doktor odchádzal preč z mojej izby. Pozeral som na jeho vyrovnané kroky.
"Prepáčte," zastavil som ho pri dverách.
Doktor sa otočil.
"Kto má sem priviedol, Alebo ako som sa sem dostal?"
"Vaši kamaráti."
"Kamaráti?"
"Sofia a Damian. Sú voknu pustím ich dnu?"
"Nie, chcem byť sám."
"Dobre, pošlem ich domov."
"Ďakujem," povedal som doktorovi.
Doktor sa milo usmial a zase odchádzal preč, keď stisol kľučku zasekol sa.
"Skoro som zabudol," povedal a pleskol si po hlave.
Zmätene som na neho pozeral.
"Váš otec zajtra príde, skor ráno."
"Vy ste mu volali?"
Vykríkol som zdesene.
To bude koniec. Stratím Samotu.
"Ja nie, ale Sofia."
"A budete s ním zajtra hovoriť?"
Spýtal som sa už kľudnejšie.
"Ak si to nepraješ tak nie."
"Neprajem si to. Chcem mu to povedať sám," povedal som doktorovi.
Ten sa usmial a odišiel.
Milý chlapík, pomyslel som si.
Ale čo tí dvaja chceli u nás doma? Čo tam hľadali, a hlavne On? Damian? A ako sa dostali dnu, veď som zatvoril. Tieto otázky ma trápili najviac.
Damian má niečo za ľubom a ja neviem čo. Ako to zistiť? Pýtal som sa sám seba. Ale táto posledná otázka patrila mojej Samote. No neodpovedala. Bolo to vždy, keď som sa s niekýnm rozprával. Bola naštvatá. Vtedy pomáhala len jedna vec.
Prosím, prepáč. Viem, že som ťa zase zradil, ale s doktorom musím hovoriť. Je to to isté, ako s profesormi. Nebuď, ako malá. Aj tak vieš, že sa na mňa nebudeš dlho hnevať. Miluješ ma tak, ako ja teba.
Našťastie v izbe som bol sám, čo mojej Samote len prispievalo. Rástla a mňa to tešilo. Bol som pyšný. Aspoň na niečo.
Zaspal som rýchlo, ani sám neviem ako rýchlo.
V tú noc som mal hrozný sen. Moja Samota zmizla a ja som už nebol chránený, stál som v strede ľudí, ktorý sa na mne smiali, a ja som nechápal prečo. Nechápal som prečo, nechápal som ako. Nechápal som kedy ma moja Samota opustila. Všetko som si uvedomil, keď som pozrel pod nohy, nestál som na pevnej zemi, stál som vo vzduchu. Podo mnou bola obrovská priepasť. Zrazu sa pevnosť pod nohami stratila ja som padal dole.
Zobudil som sa celý spotený.
"Si v poriadku?"
Pozrel som na človeka vedľa posteli. Bola tma a ja som nič nevidel. Keď sa mi do očí vrátilo, aké také svetlo. V siluete som spoznal Sofiu.
"Čo tu robíš?"
"Nemohla som odísť. Ale Damian už musel ísť, má prísnych rodičov."
"Chcel som.."
"Čo? Byť sám?"
Skúmavo na mňa pozrela.
"Áno, chcel. Mohla by si odísť?"
"Nie nemohla. Chcem vedieť čo sa to s tebou je."
"Nič."
"Nič? Toto je pre teba nič?"
Spýtala sa a ukázala na infúziu.
Neodpovedal som. Sofia by tomu aj tak nerozumela. Na čo by to bolo dobré?
"Maťo? Už si bol dlho sám. Nepoptrebuješ spoločnosť?"
"Nie."
"To nie je normálne. Ty nie si normálny. Čo robíš celé dni?"
"Rozprávam sa," povedal som.
"A ským? Veď si sám."
"Sám? To nie. Samota je so mnou."
"Čo?!"
Sofia zvraštila čelo. Pozrerla na mňa, ako na blázna. Nevyčítam jej to, zachoval by som sa tak isto.
"To nemôžeš myslieť vážne. So Samotou? To je čo?"
"Chcem byť sám."
Rozhovor so Sofiou ma vyčerpával.
"Nie. Chcem vysvetlenie."
"Zmizni, okmažite."
"Nie!"
Sofia rázne nesúhlsila. Bol som zúfalý, ale ako ju dostať z izby?
"Choď. Prosím."
"Nemôžem."
"Ak neodídeš, zavolám sestričku."
Neveriacky na mňa pozrela.
"To nikdy nespravíš."
Bez rečí som sa natiahol po gombíku a stlačil ho. Sofia neverila vlastným očiam. Vyskočila na nohy a bežala preč. Pri dverách sa otočila. V očiach mala slzy.
"Blbec," povedala.
Dvere sa poriadne ani nezavreli a do izby vstúpila zavalitá žena menšieho vzrastu.
"Potrebovali ste niečo?"
Jej hlas bol nežný a príjemný.
"Prepáčte, mal som zlý sen. Asi som to nechtiac stlačil."
"Nič sa nestalo," povedala a odišla.
Prepáč, pomyslel som pre zmenu na Sofiu, nikdy som ti nechcel ublížiť. Je mi to ľúto, Sofi. Ale je to všetko tvoja chyba. Bola si najhorší narušiteľ. To sa už nesmie stať. Moje pocity, sa zrazu zmenili.
Som zase sám, pomyslel som si, mám naspäť svoju krásnu Samotu, sme spolu.
Zase som pomyslel na Sofiu ach, Sofi. Prepáč. Chytil som sa za srdce začalo ma bolieť. Spomienky na staré časy bolia.
Prečo by som nemohol myslieť na staré časy? Sú preč a ja som spokojný. Veď všetko čo potrebujem je moja Samota. Samota sa o mňa stará, nikdy mi nič nebude chýbať. Prečo by to malo byť teraz iné? Samota by ma nikdy neopustila, a ani ja ju. Prečo aj? Aký mám na to dôvod? Žiadny. Som spokojný. S týmito slovami na perách som znova zaspal.
"Martin, si hore?"
Do izby vkročil otec.
Pozrel som na jeho utrápenú tvár, vypadal hrozne. Náhlil sa k mojej posteli. Bude to ťažké vysvetľovanie...,pomyslel som si.
"Nič mi nie je."
"Ako to, že nič?"
"No nič. Som v poriadku."
"A čo tá infúzia?"
"Dnes mi ju odpoja. Upkoj sa."
Pozrel som na oca, "mal som veľa práce, nestihol som jesť.. a .. no môj žalúdok mi to ani nedal vedieť."
"Ako to? Nedal vedieť? Idem za doktorom.""
"Netreba o dva dni ma prepustia."
"Mne sa to nepáči," povedal otec.
"Len budem častejšie jesť," povedal som," teda musím častejšie jesť."
"Budeme..."
"Nie. Len na mňa nedohliadajte. To nechcem, prosím. Nestačí, že musím chodiť na prehliadky?"
Otec na mňa dlho pozeral kým niečo povedal.
"Ale ak sa ti niečo zase stane, okamžite pôjdeš na liečenie, alebo na niečo. Je ti to jasné?"
"Ale áno. Nič sa mi nestane."
"Ale mama s tým nemusí súhlasiť," povedal otec.
Pozrel som sa na otca, vedel som, že mamu do toho zatiahne tiež. Vždy jej všetko povedal.
"A čo keby to bolo naše malé tajomstvo?"
"Nie, je to tvoja matka. Musí to vedieť."
"A čo tak otcovsko-synské tajomstvo?"
Otec sa usmial, vedel som, že toto na neho zapôsobí. vždy chcel mať so mnou tajomstvo. A teraz mi to padlo vhod.
Prepáč, ale musí to byť."

Vanesa prestala čítať a pohoršene pozrela na Willa.
"Prepáč," usmial sa naivne.
Vanessa nič nepovedal len pohoršene na neho pozerala.
"Bolo to tajomstvo,"povedal znova," nevedel som, že ma takto využije."
"A koľko ich bolo?"
"Len toto."
Vanessa pozrela na Willa miernejšie.
Chudák nemá to ľahké, pomyslela si, asi má väčšie výčitky ako ja.
"Mali by sme si dať už pokoj," povedala Vanessa a pozrela na hodinky.
Will prikývol.
Som hlupák, keby... keby... keby som to netajil, mohol by žiť. Mohli sme mu pomôcť. Zabil som si syna. Ja za to všetko môžem. Som .... nezaslúžim si žiť.
Will sklopil hlavu. Vanessa vstala od hŕby papierov a odišla do spálne. Will stál opretí o kuchynskú linku a nevládal sa pohnúť. Uvedomil si, že za všetko môže on. On je ten čo všetko skazil.
Chcel som tajomstvo, chcel. Tak strašne. Ale nie takéto. nie tajomstvo, ktoré ťa dostalo do hrobu. Tajomstvo pre ktoré si sa zabil. Toto som naozaj nechcel. Ako ... ako budem teraz žiť? Bez teba? A tajomstvo nosiť v sebe, každý deň si ho pripomínať a tým si pripomínať tvoju smrť. Ako?
Will vyšiel do spálne za Vanessou.
"Zlato?"
Otvoril dvere, Vanessu našiel na posteli. Plakala. Will si sadol k nej a začal ju hladkať po vlasoch.
"Povedz mi, ako nám to pomôže? Ako? Čo máme pochopiť? Čo? Veď som na tom horšie,ako predtým."
"Musíme to dočítať dokonca," povedal Will.
Nemal inú odpovedať, ako by mohol?
"A čo pohreb? Kedy ho vybavíme? Kedy to povieme našim?"
"Na to všetko je čas."
"Prečo? Nemáme čas.."
"Máme, Martinovi robia pitvu."
"Čo?! Pitvu?!"
"Prečo? Nemal som?"
Vanessa sa zdvihla z postele a vybehla z izby.
"Kam ideš?"
No, Vanessa neodpovedala.

Ju

7. července 2009 v 12:05 | Sisa/ Azael Fallen Angel





















1. kapitola Moje Spomienky

7. července 2009 v 11:38 | Sisa/ Azael Fallen Angel |  SunMoon
Spomienky na ľudský život sú skoro biele a neviditeľné. Veľmi mi to chýba, pretože aj keď mi všetci hovorili, že vyblednú ja som verila, že mi zostanú až do smrti. Chcem si pamätať svojich blízkych, ľudí na ktorých mi záleží. Je škoda, že spommienky dokážu tak rýchlo vyprchať.